nedeľa 27. januára 2008

Vecičky do školy.


Referaty

AFRIKA

SK

Africký svetadiel sa rozkladá na západnej a východnej pologuli a po oboch stranách rovníka. Na južnej pologuli sa nachádza plná tretina afrického kontinentu. Afrika je zo svojimi 30,319,000 km2 druhým najväčším kontinentom, ktorému patrí viac ako pätina pevniny. Z celkového počtu obyvateľstva sveta žije v Afrike niečo cez 10%, takže priemerná hustota zaľudnenia nepresahuje 16 obyvateľov na km2. Afrika zostala dlho neznámou pevninou pre svoju neprístupnosť, tropické klíma, pralesy, pustiny a iné prekážky.

Povrch:
Afrika má neveľkú horizontálnu a vertikálnu členitosť. Európu oddeľuje od Afriky Stredozemné more na severe spojené Gibraltárskym prielivom (širokým asi 14 km) s Atlantickým oceánom. Významnejšími zálivmi sú tu len Veľká a Malá Syrta pri líbyjskom a tuniskom pobreží, kde leží najväčší africký ostrov v Stredomorí Džerba. Jediné suchozemské spojenie má Afrika s Áziou 120 km širokou Suezskou šijou. Za vlastné kontinentálne rozmedzie sa pokladá Suezský prieplav, otvorený už v r. 1869. Za Suezským zálivom delí africké pobrežie od Arabského polostrova. Za širokým Mozambickým prielivom sa rozkladá Madagaskar (587 tis. km2), štvrtý najväčší ostrov sveta. Oceánske ostrovy Seychely, Komory, Maskarény a ďalšie sú väčšinou sopečného pôvodu.
Africký štít, tvorený kryštalickými horninami, patrí k najstarším a najstabilnejším geologickým útvarom na Zemi. Pokladá sa za zvyšok starej gondwanskej pevniny. Asi v jednej tretine kontinentu na juhu a východe, vystupujú staré horniny štítu (Juhoafrický štít) na povrch. Najmohutnejšia je sústava Východoafrického priekopu s radou tektonických zlomov a sopiek, miestami dodnes aktívnych.

Povrch Afriky je možné rozdeliť na tri základné oblasti:
oblasť Atlasu, oblasť tabuľových plošín, vrchovín, rovín a pánvi a oblasť východoafrických vysočín.
Atlas patrí k sústave tretohorních alpínskych pohorí. Cez svoju diaľku takmer 2 000 km zaujíma jen malú časť na severozápade kontinentu.
V plošinatej časti Afriky je ďaleko najrozľahlejšia pustinná oblasť Saharsko-súdánskej tabule, ktorá zahrnuje všetky typy púští. Vyniká medzi nimi púšť Sahara, takmer 9 mil. km2 rozľahlá, s typickými tvarmi púštneho vetrania. Uprostred nej vystupujú vysoké pohoria Ahaggar (3 005 m) a Tibesti (3 415 m). Na odkrytých saharských horninách sa tvoria skalné púšte. Najsuchšia je Líbyjská púšť. Na juh od Čadskej panvy sa rozkladá ešte rozsiahlejšia časť Konskej panvy na viac než 3 mil. km2.

Rozľahlá panva Kalahari sa rozkladá na juh od plošiny Lunda-Katanga. Hrebene Kapských hôr (2 326 m) vyplňujú najjužnejšiu časť kontinentu. Oblasť východoafrických vysočín je geomorfologicky najpestrejšia. Pôvodná náhorná plošina budovaná kryštalickými horninami, zvlášť žulami, je hlboko tektonicky rozrušená hlavne zložitou sústavou priekopových prepadlín. Tie vznikli od mladších treťohôr a boli sprevádzané sopečnými výbuchmi a výletmi. Západný systém vyplnený s časti jazerami Malawi, Tanganika a ďalšími, prečnievajú sopečné masívy Virunga a Ruwenzori z malými vrcholovými ľadovcami na rovníku. Bohato tektonicky členená a v mladších treťohorách premodelovaná Etiópska vysočina je od ostatných pohorí Somálskeho polostrova oddelená Etiópskym priekopom.

Vodstvo:
Väčšina afrických riek je charakteristická nepravidelnými odtokovými pomermi a tvarmi riečnej siete. Vodný režim ovplyvňujú hlavne rozdiely medzi zrážkovými úhrnmi tropických oblastí a suchými púšťami. Viac ako tretina Afriky odovzdáva svoje vody atlantickému oceánu. Kongo je druhá na vodu najbohatšia rieka sveta zo 41 400 m3. Niger na svojom rozsiahlom povodí a 4 160 km dlhom toku zbiera vody omnoho menej, lebo jeho stredný tok zasahuje hlboko do suchej saharskej oblasti. Veletokom pobrežia Indického oceánu je predovšetkým mocná Zambezi s Viktóriinými vodopádmi (až 130 m vysokými) a mohutnými vodnými dielami.
Jediný africký veletok, ktorý odovzdáva svoje vody Stredozemnému moru je Níl. S Kagerou je to druhý najdlhší tok sveta.

ÁFRIKA

CZ

Tento druhý největší světový kontinent se rozkládá po obou stranách rovníku. Rovník způsobuje, že je Afrika světadílem s nejteplejším podnebím. Část území je na severní a část na jižní polokouli. Afrika má nejmenší členitost pobřeží, představuje vlastně obrovskou plošinu s pásmy pohoří a velkou příkopovou propadlinou s množstvím jezer, včetně dvou největších – Tanganiky a Malawi. Velkým africkým problémem je sucho. Nachází se zde největší poušť na světě – Sahara, nejsušším místem je však poušť Namib. Zároveň zde protéká nejdelší řeka světa – Nil. Ten hrál důležitou historickou úlohu v rámci egyptské civilizace a dodnes je významným a mnohdy jediným zdrojem vody pro místní obyvatele. Skutečnou dominantou afrického kontinentu je jeho nejvyšší hora – Mt. Kilimanjaro (5895 m) nacházející se v blízkosti rovníku. Ze širokého a dalekého okolí je vidět její zasněžený majestátný vrchol, který vzbuzuje obdiv a úctu.

Afrika je zemí, která přitahuje většinu návštěvníků především pro svou zajímavou přírodu a pro možnost poznat pravé africké safari. Fascinující jsou africké pláně, po kterých kráčejí sloni a žirafy, běhá a pase se velké množství stád různých druhů antilop, gazel a zeber. Ve stínu akácií odpočívají věčně lenošící lvi čekající na svou příležitost k lovu. Možnost navštívit safari poskytují takové země jako Keňa, JAR, Namibie, Zimbabwe, Tanzanie a Svazijsko. Naopak, v Egyptě se mohou turisté kochat nádhernými starověkými památkami, např. pyramidami. Jsou zde ideální podmínky pro potápění a odpočinek u moře. Z tohoto důvodu je hojně navštěvované též Tunisko. Exotickým a zajímavým místem se zvláštní faunou a flórou je ostrov Madagaskar. K velmi oblíbeným patří i další africké ostrovy – Mauritius, Seychely a Réunion. Známým turistickým cílem jsou Kanárské ostrovy (součást Španělska geograficky ležící v Africe). Afrika je rozhodně kontinentem, který stojí zato poznat.

Zeleň v mestách



Pohľad na zeleň v mestách z historického hľadiska prešiel rozličnými etapami. Za opevnenými hradbami stredovekých miest nebol priestor pre mestskú zeleň, ale z pohľadu obyvateľov stredovekého mesta sa nejavila ani nutnosť zelených plôch priamo v meste, na-koľko stredoveké mesto bolo posadené uprostred dookola rozprestierajúcich sa záhrad a viníc. Po odstránení stredovekých hradieb (väčšinou v 18.storočí) vznikli celé súvislé plochy námes-tí okolo bývalého opevneného mesta, ktoré boli koncom 19. storočia premieňané na parky a verejnú zeleň (v Bratislave je to napr. Župné nám., Hurbanovo nám.) Zásluhou vtedajších „okrášľovacích spolkov“ sa zeleň dostala aj priamo do priestoru bývalého stredovekého mes-ta.
V súčasnosti sa však bohužiaľ stretávame s opačným trendom. Zeleň z miest je vytláča-ná, pri rekonštrukciách sú námestia dláždené. Dochádza k neustálemu záberu plôch zelene v meste ( napr. na parkovanie automobilov). Zeleň v mestách má niekoľko funckií.
Funkcia hygienicko/zdravotná - úprava mikroklímy v meste, čo zahŕňa znižovanie teploty (mestské parky znižujú teploty v priemere o 1 oCelzia oproti teplote v uliciach). Tiene-nie korunami stromov oceňujeme hlavne v horúcich letných dňoch. Nesmierne dôležité je aj zvyšovanie vlhkosti vzduchu, v priemere sa udáva hodnota 5 až 7 percent, rovnako ako aj znižovanie rýchlosti vetra.
Filtračné účinky zelene sú všeobecne známe. Stromová a krovitá vegetácia má priaznivé účinky na čistotu ovzdušia, slúži ako filter pre prachové častice (udáva sa hodnota 20 g pra-chových častíc na m2 listovej plochy). Nezanedbateľná je aj funkcia znižovania hladiny hluku v mestskom prostredí.
Zeleň má aj iné, rovnako dôležité funkcie, ako je napríklad psychologická, estetická a mnohé ďalšie. Pre obyvateľov miest je verejná zeleň miestom krátkodobej rekreácie, mies-tom stretávania sa, hier detí a podobne.
Osobitný význam začína mať zeleň v mestskom sídle v súvislosti s globálnym otep-ľovaním a klimatickými zmenami. Podľa predpokladov vedcov sa bude meniť klimatická situácia smerom k zvýšeniu teploty o 1 až 6 stupňov do roku 2100 (podľa najnovších vý-skumov dokonca až o 11 stupňov Celzia). V mestách sa začínajú prejavovať neznesiteľné podmienky, ohrozujúce život obyvateľov, spôsobené vysokými teplotami v letnom období (za následky globálneho otepľovania a zmeny klímy sa považujú viaceré katastrofy: v lete 2003 zomrelo v Paríži na následky horúčav niekoľko tisíc obyvateľov).

Na záver niekoľko údajov o vplyve zelene na kvalitu životného prostredia.
- zeleň znižuje teplotné výkyvy medzi dňom a nocou, stromy s hustou korunou prepustia iba 2-5% slnečného žiarenia – to priamo ovplyvňuje teplotu vzduchu,
- zeleň absorbuje škodlivé plyny,
- 1 ha parkovej zelene vyprodukuje ročne 21 ton kyslíku, dospelý strom pohltí počas vegetá-cie olovo, ktoré vzniklo spálením 130 hl benzínu,
- zeleň má priaznivý vplyv na vlhkosť vzduchu, udržovaný trávnik vyparí za deň 2,15 mm vody/m2. ( vzduch v mestách je o 20-25% suchší ako mimo miest).


a ďalší referát

Thermia:
Cypruštek- je z východnej Ázie, je jedovatý, stále zelený, je z Číny, posledná vetvička je zahnutá
Magnólia- kvitne keď nemá listy, najkrajšie Magnólie na svete sú z Francúzska
Tujovec zbiehavý- je z Californských hôr, je to vzácny strom, štíhly, zaradený medzi cédrovité
Tys obyčajný- veľa druhov, je celý jedovatý, okrem dužinatých plodov bez kôstky, má dobré drevo, je zákonom chránený

Prameň:
Borievka čínska- je z Číny, celá jedovatá, je vzácna a nie je chránená.
Laliovník tulipánokvetý- kvety sa podobajú ľalii alebo tulipánu, rastie v Severnej Amerike, má hodnotné drevo, je to vzácny druh
Céder- je to previslá forma cédra, sú rôzne druhy, je to ihličnatý strom

Jazierka:
Judášovec- má okrúhle listy ako mince, je z východného Stredomoria, kvety rastú z pňa
Ginko- tieto stromy majú najstarší rod až 250 000

V parku nájdeme tiež veľa líp, v jazierkach lekná, blízko jazierok bambusy a mnoho iných pekných rastlín a stromov.

Vincent van Gogh

Vincent van Gogh sa narodil 23. marca 1853 v Zunderte, malom holandskom mestečku. Jeho otec bol protestantský kazateľ. Matka pochádzala z umeleckej rodiny a preto našla Vincentovi, v jeho 16. rokoch, prácu u svojho brata v obchode s umeleckými predmetmi. Od roku 1876 pracoval ako výberca daní v Anglicku, kde sa stretol s veľkou chudobou, keď dokonca namiesto vyberania poplatkov chudobným pomáhal. Toto jeho ľudomilstvo (altruizmus) ho predurčil ku kazateľstvu, ale nezvládol štúdium a preto sa stal misionárom. V roku 1878 odchádza do Boriange, baníckej oblasti v Belgicku a bieda, ktorú tu videl, bola ešte väčšia ako v Londýne. Šokovalo ho to a opäť sa s týmito úbohými ľuďmi stotožnil, rozdal im celý svoj majetok a sám žil ako najchudobnejší z nich. Toto sa veľmi nepáčilo cirkvi a preto ho v roku 1880 prepustila. Tieto skúsenosti s chudobou, ako i snaha byť užitočný sa premenili na želanie byť umelcom rukách božích. Odišiel do Bruselu, kde s pomocou svojho brata Thea študoval maliarstvo. Vo svojich začiatkoch sa vôbec neprejavovalo Vincentovo nadanie, no veľmi rýchlo v sebe rozvinul silnú umeleckú osobnosť s citom pre farebné kontrasty. V roku 1881 si prenajal svoje prvé štúdio v Haagu a v lete 1882 tu dokončil svoje prvé akvarelové a olejové kompozície. V nasledujúcom roku sa začal venovať maľbe krajiny, ale pre nedostatok peňazí maľoval väčšinou samotných roľníkov. Jeho obrazy sa vôbec nepredávali a brat Theo sám anonymne kúpil niekoľko jeho obrazov, aby ho morálne podporil a umožnil mu ďalej maľovať. Avšak Vincent to nevedel a obviňoval brata, že nepredáva jeho obrazy tak, ako by mal. Theo, ktorý býval v Paríži sa snažil Vincenta upozorniť na impresionistov, ktorí pracovali so žiarivými farbami a nie s tmavými kompozíciami, ako on. Toto bol zlom vo Vincentovom živote.

Ferdinand I. Narodený: 1503 Rodičia: Filip I., kastílsky kráľ a Johana Kastílska /Šialená/ Manželka: Anna Jagelovská, dcéra Vladislava II., českého a uhorského kráľa Deti: mal 15 detí. Do svojich 15 rokov vyrastal v rodnom Španielsku, nejaký čas strávil na v Burgundsku na dvore svojej tety Margaréty. Jeho brat bol Karol I., španielsky kráľ a cisár Svätej ríše rímskej. 29.augusta 1526 v bitke při Moháči bolo uhorské vojsko vedené Ľudovítom II Jagelovským porazené tureckou armádou. Kráľ Ľudovít II sa utopil v rieke. Tak vymrela uhorsko-česká vetva jagelovskej dynastie. Medzi Jagelovcami a Habsburgovcami boli uzavrete dohody o vzájomnom nástupníctve v prípade vymretia rodov. Ferdinand I. Sa uchádzal o uprázdnený trón. Zosobášil sa s Annou Jagelovskou, sestrou uhorského kráľa Ľudovíta II. Časť uhorskej šľachty však oprášila staré rozhodnutie uhorského snemu o tom, že v prípade vymretia Jagelovcov sa uhorským kráľom môže stať len príslušník domácej šľachty. Kandidátom tejto skupiny bol najbohatší uhorský veľmož Ján Zápoľský, ktorého narýchlo v Stoličnom Belehrade 10. novembra aj korunovali za kráľa. Uhorská šľachta mala strach z turekého nebezpečenstva. V prípade vojny sa im predsa len zdal vhodnejším kandidátom na trón Ferdinand s obrovskými habsburskými majetkami a podporou brata - cisára Karola. Ferdinanda podporovali aj bohatí veľmoži Thurzo, Bátori a ďalší. A tak bol na sneme v Bratislave zvolený a v Stoličnom Belehrade 3. novembra 1527 za kráľa korunovaný Ferdinand Habsburský. Ján Zápoľský si do sporu o trón pozval na pomoc Turkov. Tí vtrhli do a týmto vpádom došlo prakticky k rozdeleniu krajiny na tri časti. Južné a stredné Uhorsko sa ocitli v rukách Turkov, Sedmohradsko a niektoré ďalšie oblasti východného Uhorska ovládali Zápoľskovci, de facto však boli pod tureckým protektorátom. Habsburgovi zostala severná /približne dnešné Slovensko/a západná časť Uhorska. Z pohľadu obyvateľov našich území sa začalo 150 rokov života v tieni tureckého polmesiaca. Po smrti Jána Zápoľského sa stal Ferdinand Habsburský jediným korunovaným panovníkom Uhorska. Jeho hlavnou úlohou bola obrana krajiny pred Turkami. A jej hlavnú ťarchu malo niesť Slovensko so svojimi baňami, pevnosťami a bohatými mestami. Stalo sa hlavnou oporou Habsburgovcov v Uhorsku a jeho najväčšie sídlo Bratislava bola po obsadení Budína /1529/, Ostrihomu /1543/a Stoličného Belehradu /1543/určená za hlavné a korunovačné mesto. Trnava sa stala sídlom arcibiskupstva. V roku 1558 sa stal rímsko - nemeckým cisárom. Kladom jeho vlády bolo, že usporiadal správu krajiny, ktorú scentralizoval, vytvoril nové úrady /Uhorská komora, vojenská kancelária, miestodržiteľská rada, vojenské kapitanáty/, zaviedol pravidlá do oblasti baníctva a obchodu. Ferdinand I. zomrel 25. júla 1564 vo Viedni.

VIKINGOVIA - BOJOVNÍCI ZO SEVERU
(mk)
Vikingovia boli to potomkovia germánskych kmeňov, ktorí žili v nehostinnej Škandinávii, na území dnešného Nórska, Švédska a Dánska.
Vikingovia podnikali lúpežné nájazdy na lodiach ozdobených hlavou draka (drakkary). Keďže mali veľmi malý ponor, mohli sa plaviť po moriach i po riekach a vylodiť sa takmer všade.

Začali obsadzovať Anglicko, Írsko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, časť Pyrenejského polostrova, založili kolónie na Islande, v Grónsku a okolo roku 1000 aj na pobreží Severnej Ameriky, približne v dnešnom New Foundlande.
V roku 911 západofranský kráľ Karol III. daroval vikinskému náčelníkovi Rolovi územie na severe Francúzska, ktoré sa odvtedy nazýva Normandiou. Niektoré kmene sa zamerali na prenikanie do východných krajín a doplavili sa až do Ruska. Na čas ovládli bohaté a veľké mestá Kyjev a Novgorod.
Podľa legiend, hrdinská smrť na bojisku zaručovala Vikingom cestu do neba, ktoré volali Valhalla. Ich najvyšší boh bol Odin. Prinášali mu ľudské obete. Asi okolo roku 1030 Vikingovia prestali uctievať staré božstvá a prijali kresťanstvo.
Éra Vikingov skončila v roku 1066, keď sa v známej bitke pri Hastingse stretlo vojsko anglického kráľa Harolda Godwina s normanskými bojovníkmi Wiliama Dobyvateľa. Wiliam Harolda porazil a stal sa anglickým kráľom. Prestal udržovať kontakty so Škandináviou a zameral sa na zbližovanie Anglicka s kontinentálnou Európou.


Nemeckí rytieri

LAT.NÁZOV: Ordo Fratrum Domus Hospital Sanctae Mariae Teutonicorum in Jerusalem-OT
ZNAK: V striebornom poli jednoduchý čierny heroldský kríž
HESLO: ??????
ODEV: Čierny talár ,biely plášť s čiernym heroldským krížom


Tento rád sa pôvodne vyvinul z nemocničného bratstva počas tretej križiackej výpravy. Založil ho Fridrich Švábsky spolu s niekoľkými kupcami z Brém. Je to najmladší z troch rytierskych rádov. Spája reguly Templárov a Johanitov. Oficiálne ako rytiersky rád bol vyhlásený v roku 1198 Klementom III. Bol to vyslovene nacionálny rád, pretože doň mohli vstúpiť iba členovia nemeckej národnosti. Po páde mesta Akkon bolo sídlo majstra presunuté najprv do Benátok neskôr do Pruského mesta Marienburgu, na ochranu pred kumánskymi nájazdmi. V oblasti Baltského mora si členovia rádu vytvorili samostatný štát na čele s vysokým majstrom (hochmeistrom), ako ríšskym nemeckým kniežaťom. Rád bol poverený cisárom Fridrichom II. Na šírenie kresťanstva vo vtedajších pohanských baltských územiach.
Rád bol dominantnou silou v Pobaltí, čo viedlo ku konfliktom s Poľskom a Litvou. Rád dobyl východné Pomoransko a svoju pozornosť obrátil na pohanskú Litvu. Spojil sa s rádom rytierov meča ( Fratres militae Christi) .Konflikty s Poľskom vyvrcholili v roku 1410 bitkou pri Tannenbergu, poľsky Grunwalde. Túto bitku nemeckí rytieri prehrali.
- 2 -



V 14 storočí rádové územie zahrňovalo Prusko, Livónsko, Estónsko a Samland( oblasť okolo Kráľovca). Počas neskorších bojov rád postupne stráca svoje územia a jeho moc je ovplyvňovaná aj vnútornými reformáciami.
V roku 1525 prešiel vysoký majster Albert Brandenburský na protestantizmus, prijal poľskú zvrchovanosť a tak sa územie rádu stalo dedičným vojvodstvom závislým na Poľsku. Sídlo rádu bolo preložené do Mergentheimu v nemeckom Württembersku. Medzi je vysokými majstrami sa do prvej svetovej vojny nachádzalo množstvo príslušníkov habsburskej dynastie. Na prelome 18. a 19. storočia stratil rád veľkú časť majetkov a pozemkov. Napoleon Bonnaparte v roku 1809 prikázal rád rozpustiť V roku 1834 bol rád znovu obnovený, dostáva nové pravidlá. Rád existuje výlučne ako hospitálny ( nemocničný) , jeho sídlom sa stáva Viedeň.

Žiadne komentáre: